Ustanovenie § 55 Zákonníka práce upravuje problematiku jednostranného preradenia zamestnanca na inú prácu. Uvedené ustanovenie je konštruované ako výnimka zo zásady zmluvnosti pracovnoprávnych vzťahov. Pracovné podmienky dojednané v pracovnej zmluve sú záväzné tak pre zamestnanca, ako aj pre zamestnávateľa, a to po celý čas trvania pracovného pomeru. Potvrdzuje sa tým dôležitosť pracovnej zmluvy a rešpektovanie vôle zamestnanca i zamestnávateľa. Žiadna zo strán nemôže druhej strane vnútiť pracovné podmienky, s ktorými táto strana nebude súhlasiť. Vykonávať práce iného druhu alebo na inom mieste, než boli dojednané v pracovnej zmluve, je zamestnanec povinný len výnimočne, a to v prípadoch ustanovených práve v § 55 Zákonníka práce. Pred každým jednostranným preradením zamestnanca je zamestnávateľ povinný skúmať, či nemôže účel preradenia dosiahnuť v rámci svojej dispozičnej právomoci danej dohodnutým druhom práce v pracovnej zmluve. Zároveň musí zamestnávateľ so zamestnancom vopred prerokovať dôvod preradenia a dobu jeho trvania.

Preradením na inú prácu treba rozumieť zmenu pracovného pomeru spočívajúcu v tom, že zamestnávateľ uloží zamestnancovi vykonávať také práce alebo na takom mieste, ktoré nespadajú pod druh práce a miesto výkonu práce, ktoré boli dohodnuté medzi zamestnancom a zamestnávateľom na základe pracovnej zmluvy. Pri preradení zamestnanca nedochádza k zmene účastníkov pracovného pomeru.

Zákonník práce vo svojom ustanovení § 55 ods. 2 zakotvuje taxatívne dôvody, keď je zamestnávateľ povinný jednostranne preradiť zamestnanca na inú prácu.

V prípade, že by uvedenú povinnosť zamestnávateľ nesplnil, porušil by tým pracovnoprávne predpisy, s možnosťou uplatnenia sankčných postihov zo strany inšpekcie práce a zároveň by ...