K úprave vlastníckeho práva v čl. 20 Ústavy SR

Pre účely rozoberanej problematiky sú podstatné tri základné podmienky na ochranu vlastníckeho práva, a to vyplývajúce z uvedeného ustanovenia. Ide v prvom rade o právo vlastniť majetok, čiže právo každého nadobúdať majetok a právo vlastniť majetok, ktorý nie je ústavou alebo zákonom z jeho vlastníctva vylúčený. V druhom rade priznáva rovnosť v obsahu vlastníctva k druhovo rovnakým veciam, pričom samotný obsah vlastníckeho práva neurčuje, ale odvoláva sa na zákon. To znamená, že rôzne zákony obsahujú k rôzne druhovo určeným veciam rôzny obsah vlastníckeho práva. Základné vymedzenie obsahuje Občiansky zákonník, ktorý je tak lex generalis k ostatným predpisom stanovujúcim rozsah vlastníckeho práva, ako sú napr. Obchodný zákonník,zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, zákon o majetku obcí a pod. Najdôležitejšou pre rozoberanú tému je tretia rovina úpravy, ktorá sa vzťahuje na vyvlastnenie a obmedzenie vlastníckeho práva, a to najmä k nehnuteľnostiam. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia je vyvlastnenie, ako aj obmedzenie vlastníckeho práva možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Výklad tohto ustanovenia pre absenciu bližšieho vysvetlenia v dôvodovej správe môžeme nájsť v rozhodnutiach Ústavného súdu SR. Doposiaľ neprekonaným a použitým aj v komentároch k Ústave Slovenskej republiky je Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. apríla 1996 zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 49, pod číslom 135/1996, v zbierke nálezov uverejnený pod č. 4/96. Tento v právnej vete č. 3 judikuje:

Ústava Slovenskej republiky neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom.

Z odôvodnenia:

„Ustanovenie čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uvádza: „Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.“

Uvedené ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky predpokladá existenciu zákona, na základe ktorého je možné uskutočniť vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva.

Ústava Slovenskej republiky neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom (ako to napríklad umožňuje čl. 14 ods. 3 Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko z 23. mája 1949 v znení neskorších predpisov, podľa ktorého: „Vyvlastnenie... sa smie uskutočniť len zákonom alebo na základe zákona, ktorý upraví spôsob a rozsah odškodnenia.“), ale na základe zákona.

Z uvedeného vyplýva, že Národná rada Slovenskej republiky ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky nie je v zmysle Ústavy Slovenskej republiky oprávnená priamo zákonom vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Článok 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky však určuje, že k vyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť len na základe zákona. Prvou požiadavkou zákona (s existenciou ktorého ráta čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) je preto určenie orgánu oprávneného uskutočniť vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Ďalšími ústavou určenými požiadavkami na takýto zákon je, že k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva je možné siahnuť len vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu. Takýmito zákonmi v právnom poriadku Slovenskej republiky je zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, ako aj zákon č. 40/1961 Zb. o obrane Československej socialistickej republiky v znení neskorších predpisov.

Ústava Slovenskej republiky však vymedzuje rozličnú funkciu zákonov Národnej rady Slovenskej republiky vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4. Zatiaľ čo vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 je Národná rada oprávnená zákonom priamo stanoviť obsah vlastníckeho práva, a to rovnaký pre všetkých vlastníkov (v súlade s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky ukladá zákonu Národnej rady Slovenskej republiky inú úlohu.

V rámci zákona, existenciu ktorého predpokladá čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, nejde už o stanovenie zákonného obsahu vlastníckeho práva, ale o vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva, t. j. obmedzenie samotného výkonu ...