Obsah:

1) Dôvod zmeny právnej úpravy a k právnej úprave do 31. júla 2024

2) Povaha právneho inštitútu v § 130a Zákonníka práce

3) Predpoklady na vznik povinnosti vyplatiť mzdu (§ 130a ods. 1 Zákonníka práce)

4) Povinnosť dodávateľa vyplatiť mzdu (§ 130a ods. 4 Zákonníka práce)

5) Súčinnosť subjektov pre účely § 130a Zákonníka práce

6) Informačná povinnosť dodávateľa (§ 130a ods. 6 Zákonníka práce)

7) Možnosť odopretia vyplatenia mzdy, vynaloženie náležitej starostlivosti (§ 130a ods. 7 Zákonníka práce)

8) Právo na regres (§ 130a ods. 8 Zákonníka práce)

9) Žalovateľnosť nevyplatenia mzdy dodávateľom – pracovnoprávny spor

10) Vzťah k právnej úprave účinnej do 31. júla 2024 – prechodné ustanovenie

11) Iné zmeny vo vzťahu k zodpovednosti za vyplatenie mzdy

12) Osobitná úprava ručenia za mzdy v Českej republike

1) Dôvod zmeny právnej úpravy a k právnej úprave do 31. júla 2024

Národná rada Slovenskej republiky schválila dňa 18. júna 2024 návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov. Novela bola publikovaná pod č. 178/2024 Z. z. Účinnosť novely je od 1. augusta 2024. Ide o vládny návrh zákona a reakciu na výhrady Európskej komisie (pozn. štátom odôvodneného stanoviska, teda jedného kroku od podania žaloby zo strany Európskej komisie na Slovenskú republiku na Súdny dvor EÚ), ktoré sa týkali § 5 ods. 11 Zákonníka práce. Takéto konanie neviedla Európska komisia len voči Slovenskej republike, ale veľkej časti krajín EÚ. Tieto štáty sa domnievali (rovnako ako Slovenská republika), že právna úprava čl. 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. mája 2014 o presadzovaní smernice 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) č. 1024/2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu („nariadenie o IMI“) – ďalej v texte len „smernica 2014/67/EÚ“, sa vzhľadom na to, že táto smernica sa týka cezhraničných situácií vo vzťahu k vyslaniu zamestnancov na ich územie z iného členského štátu, neaplikuje na vnútroštátne situácie. A teda ani tieto štáty, ani Slovenská republika neaplikovala pravidlá o zodpovednosti v subdodávateľských vzťahoch na vnútroštátne situácie (regulácia v SR bola len v § 5 Zákonníka práce).

§ 5 ods. 11 Zákonníka práce pred novelou ustanovoval:

1) prvá veta § 5 ods. 11: „Hosťujúci zamestnanec, ktorému hosťujúci zamestnávateľ pri vyslaní podľa odseku 6 písm. a) alebo písm. b) neposkytol splatnú mzdu podľa odseku 2 písm. c) alebo odseku 3 alebo jej časť, má právo domáhať sa ich vyplatenia u fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorá je dodávateľom služby na území Slovenskej republiky (ďalej len „dodávateľ služby“), ktorej priamym subdodávateľom je hosťujúci zamestnávateľ.“.

Keďže išlo o právnu úpravu v § 5 Zákonníka práce (upravuje najmä vyslanie zamestnancov na výkon práce v rámci cezhraničného poskytovania služieb) a použité pojmy boli „hosťujúci zamestnávateľ“ [§ 5 ods. 7 písm. a) Zákonníka práce – „hosťujúci zamestnávateľ, ktorým je zamestnávateľ usadený v inom členskom štáte Európskej únie, vysielajúci zamestnanca na výkon prác pri poskytovaní služieb z územia iného členského štátu Európskej únie na územie Slovenskej republiky“] a „hosťujúci zamestnanec“ [§ 5 ods. 8 písm. a) Zákonníka práce – „hosťujúci zamestnanec, ktorým je zamestnanec, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu v Slovenskej republike pri poskytovaní služieb, pričom bežne pracuje v inom členskom štáte Európskej únie“] a nie všeobecne len „zamestnávateľ“ a „zamestnanec“ [pozn. § 5 ods. 7 písm. b) Zákonníka práce definuje aj pojem „domáci zamestnávateľ“ a § 5 ods. 8 písm. b) Zákonníka práce definuje pojem „domáci zamestnanec“ na odlíšenie situácie domáceho a zahraničného zamestnávateľa a zamestnanca],znamenalo to, že „zodpovednosť“ za vyplatenie mzdy (slovami „právo zamestnanca domáhať sa ich vyplatenia“) sa týkala len situácie, ak hosťujúci zamestnávateľ (subdodávateľ dodávateľa) nevyplatil mzdu hosťujúcemu zamestnancovi. Napríklad na územie SR bol vyslaný zamestnanec rumunského zamestnávateľa, aby vykonal prácu v rámci „subdodávky“ pre dodávateľa služby na území Slovenskej republiky (napr. betónovanie základov na stavbe). Ak takýmto subdodávateľom bol domáci zamestnávateľ (t. j. spoločnosť usadená na území SR), „zodpovednosť“ za vyplatenie mzdy subdodávateľom zo zákona nevyplývala.

2) druhá veta § 5 ods. 11: „Dodávateľ služby je povinný poskytnúť hosťujúcemu zamestnancovi splatnú mzdu alebo jej časť v sume, v ktorej nebola vyplatená, do 15 dní od doručenia žiadosti hosťujúceho zamestnanca po odpočítaní zrážok, ktoré by zo mzdy vykonal hosťujúci zamestnávateľ, ak by splatnú mzdu poskytol; na dodávateľa služby neprechádza zodpovednosť za vykonanie a odvedenie týchto zrážok.“.

Tu bola ustanovená povinnosť dodávateľa služby poskytnúť (vyplatiť) mzdu zamestnancovi subdodávateľa do určitého času.

3) tretia veta § 5 ods. 11: „Dodávateľ služby je povinný informovať hosťujúceho zamestnávateľa o vyplatení mzdy podľa druhej vety.“.

Tu bola ustanovená informačná povinnosť dodávateľa služby voči hosťujúcemu zamestnávateľovi, že namiesto neho vyplatil mzdu (aj ako možná prevencia dvojitého zaplatenia).

4) štvrtá veta § 5 ods. 11: „Pri vyslaní podľa odseku 6 písm. c) sa postupuje podľa § 58 ods. 10 a § 58a ods. 4.“.

§ 5 ods. 11 Zákonníka práce sa vzťahoval len na prvé dve situácie vyslania:

•  5 ods. 6 písm. a) Zákonníka práce – vyslanie pod vedením a na zodpovednosť vysielajúceho zamestnávateľa na základe zmluvy medzi vysielajúcim zamestnávateľom ako cezhraničným poskytovateľom služby a príjemcom tejto služby, ak medzi vysielajúcim zamestnávateľom a zamestnancom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah,
• § 5 ods. 6 písm. b) Zákonníka práce – vyslanie medzi ovládajúcou osobou a ovládanou osobou alebo medzi ovládanými osobami, ak medzi vysielajúcim zamestnávateľom a zamestnancom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah.

V prípade vysielania podľa § 5 ods. 6 písm. c) Zákonníka práce (dočasné pridelenie k užívateľskému zamestnávateľovi, ak medzi vysielajúcim zamestnávateľom a zamestnancom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah) sa aplikovali pravidlá v § 58 ods. 10 a v § 58a ods. 4 Zákonníka práce.

Cieľom novely Zákonníka práce, ako je už skôr uvedené, bolo vyhovieť odôvodnenému stanovisku Európskej komisie zo dňa 26. januára 2023, ktorá namietala nesúlad slovenských vnútroštátnych opatrení s čl. 12 smernice 2014/67/EÚ z 15. mája 2014 – ako prevenciu pred podaním žaloby z jej strany na Súdny dvor EÚ.

Zmeny v Zákonníku práce sú nasledujúce:

1. rozšírenie právnej úpravy zodpovednosti dodávateľa mzdy za vyplatenie mzdy zamestnancovi subdodávateľa (ak táto nebola vyplatená) aj na vnútroštátne situácie – z tohto dôvodu nastal presun právnej úpravy do § 130a Zákonníka práce,

2. podrobnejšie rozpracovanie právnej úpravy vo vzťahu k čl. 12 smernice 2014/67/EÚ – napr. rozsah, do ktorého možno uplatniť mzdu (minimálna mzda), okruh zamestnávateľov z hľadiska odvetví (vybrané činnosti v stavebníctve), podrobnosti o žiadosti zamestnanca, ktorý uplatňuje u dodávateľa svoju mzdu, možnosť uplatniť princíp náležitej starostlivosti pri výbere subdodávateľa ako dôvod na odoprenie vyplatenia mzdy.

Ide o výsledky pripomienok zo strany zamestnávateľov, iných subjektov a čiastočnú inšpiráciu právnou úpravou Českej republiky (pozri § 324a Zákonníka práce ČR).

2) Povaha právneho inštitútu v § 130a Zákonníka práce

Právna úprava v § 130a Zákonníka práce má nadpis „Vyplatenie mzdy v osobitných prípadoch v subdodávateľských vzťahoch“. Vzhľadom na to, že všeobecné pravidla o vyplatení mzdy vymedzuje § 130 Zákonníka práce, padlo rozhodnutie upraviť osobitnú úpravu vyplatenia mzdy v § 130a Zákonníka práce, t. j. vytvoriť nové ustanovenie a zaradiť ho do štvrtej časti Zákonníka práce – „Mzda a priemerný zárobok“.

V rámci prípravných prác sa diskutovalo aj o iných riešeniach, napr. či nejde o zabezpečovací inštitút podľa § 20 Zákonníka práce (forma ručenia) – pričom by išlo o ručenie zo zákona, nie na základe jednostranného písomného vyhlásenia ručiteľa (dodávateľa), že túto pohľadávku (nevyplatenú mzdu) uspokojí, ak tak neurobí sám dlžník (ako je to v § 20 ods. 3 Zákonníka práce). V priebehu prípravy novely sa teda diskutovali rôzne spôsoby riešenia čl. 12 smernice 2014/67/EÚ z hľadiska použitia pojmov na vyjadrenie skutočnosti, že dodávateľ musí na základe žiadosti vyplatiť mzdu zamestnancovi subdodávateľa, t. j. o aký právny inštitút z hľadiska slovenského práva by mohlo ísť.

Smernica 2014/67/EÚ ...