Záujem o problematiku monitorovania zamestnancov prostredníctvom kamier zo strany zamestnávateľa sa zvýšil po tom, čo dňa 25. 5. 2018 nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. 4. 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (ďalej len „nariadenie GDPR“).

Jedným z najčastejších prostriedkov monitorovania priestoru (pracoviska) a zamestnancov je práve aj kamerový systém. Zamestnávateľ, ktorý má v úmysle zaviesť monitorovanie kamerovým systémom, je oprávnený chrániť svoje práva (spravidla ide o ochranu majetku a kontrolu využívania pracovného času zamestnancami či v neposlednom rade – dodržiavanie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci), ale musí rešpektovať aj práva zamestnancov. Konkrétne ich právo na ochranu osobných údajov a právo na súkromie.

Tieto práva musia byť zohľadnené najmä v tom zmysle, či je prevádzka kamerového systému nevyhnutná a či nezasahuje do ich osobnostných práv neprimeraným spôsobom. Pri vyhodnocovaní opodstatnenosti a legálnosti kamerového systému je potrebné citlivo vyhodnocovať všetky okolnos­ti, ktoré majú vplyv – či už negatívny, alebo pozitívny – na práva a právom chránené záujmy zamestnávateľa ako prevádzkovateľa, ale aj dotknutých osôb.

Dotknuté osoby

Na prevádzkovanie kamerového systému, ktorým dochádza k monitorovaniu zamestnancov ako dotknutých osôb, ich pohybu, správania, ako aj ďalších ich prejavov, sa vzťahuje nariadenie GDPR a § 13 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“). Dotknutou osobou sa rozumie každá fyzická osoba, ...