Verejná správa SR - Nové pravidlá vzťahujúce sa na platby v hotovosti a splatnosť faktúr

kalendár

Článok vyjadruje stav „de lege lata“, konkrétne právny stav po nadobudnutí účinnosti dvoch legislatívnych zmien. Konkrétne ide o 1. január a 1. február 2013.

1. Obmedzenie platieb v hotovosti

Slovenský zákonodarca sa rozhodol prijať legislatívnu úpravu, ktorá bola už avizovaná v rámci prijatého Akčného plánu boja proti daňovým podvodom na roky 2012 – 2016. V tomto kontexte je výsledkom zákon o obmedzení platieb v hotovosti, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov pod číslom 394/2012 Z. z. (v ďalšom texte časti 1 sa obmedzíme iba na pojem „zákon“).

Už z označenia publikovanej právnej normy je jednoznačné, že jej obsahom sú zákazy alebo obmedzenia, ktoré sú spojené s platbou v hotovosti. Práve platba v hotovosti je zásadným pojmom, pretože sa od neho odvíjajú všetky práva, no najmä povinnosti pri tomto druhu platobného styku.

Podľa znenia § 2 zákona platí nasledovné:

„Na účely tohto zákona sa platbou v hotovosti rozumie odovzdanie bankoviek alebo mincí v hotovosti v mene euro alebo bankoviek alebo mincí v hotovosti v inej mene odovzdávajúcim a prijatie tejto hotovosti príjemcom.“

Teda platbou v hotovosti je akýkoľvek úkon, pri ktorom prichádza k odovzdaniu bankoviek a mincí a zároveň aj k ich prijatiu druhou stranou. Ak napríklad ako fyzická osoba chcete odovzdať známemu hotovosť titulom pôžičky, bude sa na vás limit ustanovený zákonom vzťahovať. A je pritom bezvýznamné, či ide o menu euro alebo inú menu. Ak dané subjekty chceli zrealizovať hotovostný prevod v inej mene, ako je euro, aplikuje sa prepočet podľa referenčného výmenného kurzu stanoveného Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska a rozhodujúci je deň, ktorý predchádza dňu platby v hotovosti.

Príklad č. 1:
Jedna fyzická osoba chce druhej poskytnúť pôžičku vo výške 10 000 USD. Peniaze jej odovzdá v hotovosti 15. januára 2013. Aby bolo možné posúdiť, o akú výšku sumy pre účely regulácie ide, je nutné urobiť prepočet, a to podľa kurzu, ktorý je platný medzi týmito menami k 14. januáru 2013.

Prvotná otázka, ktorú si hneď môžete položiť, je spojená s už zmieneným limitom v príklade č. 1 vyššie. Zákon celkom jednoznačne upravil, akú výšku finančných prostriedkov je možné v hotovosti odovzdať a prijať, a to z pohľadu subjektov – rozdiel je medzi podnikateľom a fyzickou osobou – nepodnikateľom, ktoré takýto obchod alebo odovzdanie a prijatie finančnej hotovosti zrealizujú.

Podľa znenia § 4 ods. 1 a 2 zákona platí nasledovné:

„Zakazuje sa platba v hotovosti, ktorej hodnota prevyšuje 5 000 eur, ak odsek 2 neustanovuje inak.“

„Zakazuje sa platba v hotovosti, ktorej hodnota prevyšuje 15 000 eur, medzi fyzickými osobami nepodnikateľmi.“

Z dôvodu, že limit je uvedený v mene euro, je právne a tiež fakticky významný spôsob, akým sa robí prepočet na inú menu (pozri príklad č. 1). Čo však nastane v prípade, ak je vyššie definovaný zákaz porušený a k platbe v hotovosti príde v sume, ktorá napríklad prevyšuje limit 5 000 € pre právnické osoby alebo pre fyzické osoby – podnikateľov? Prvou odpoveďou je, že samotný právny úkon, s ktorým je takýto hotovostný obeh finančných prostriedkov nad stanovený limit spojený, ostane zachovaný, teda platný.

Príklad č. 2:
Spoločnosť X si objedná u spoločnosti Y dodávku tovaru v celkovej sume 7 500 €. Dodávateľ (spoločnosť Y) na základe zmluvy vyšle kuriéra, aby tovar doručil a zároveň prevzal v hotovosti platbu za daný tovar. Pretože ide o dvoch podnikateľov, odovzdaním a prijatím sumy 7 500 € po 1. januári 2013 príde k porušeniu zákona. No samotná zmluva, ktorú medzi sebou uzatvorili, bude platná naďalej, a to napriek tomu, že platba za tovar sa uskutočnila spôsobom, ktorý zákonu odporuje.

Nami uvedení podnikatelia v príkladu č. 2 však nemôžu túto platbu ani rozdeliť na niekoľko menších a tým zachovať limit 5 000 €. Zákon totiž pri platbách, ktoré súvisia alebo pochádzajú z jedného právneho vzťahu, robí súčet čiastkových plnení a rozhodujúce je, aká je výsledná suma plnenia v hotovosti.

Príklad č. 3:
Naše dve spoločnosti z príkladu č. 2 a dohodnú, že urobia platbu sumy 7 500 € na dve časti. Teda prvú časť vo výške 50 % dostane kuriér pri prevzatí tovaru objednávateľom a druhú časť v rovnakej výške do 5 dní od prevzatia tovaru, tiež v hotovosti. Tento postup by sa posudzoval podľa vyššie uvedeného a opäť by išlo o porušenie zákona.

Druhým častým spôsobom, ako by sa nastavené limity dali obchádzať a neaplikovali by sa v praxi, je presun plnenia do zahraničia. Zákon však nastavuje obmedzenia aj pre tieto prípady, keď od 1. januára 2013 sa limity pre hotovostnú platbu vzťahujú aj odovzdanie hotovosti v cudzine alebo príjem hotovosti v cudzine odovzdávajúcim alebo príjemcom, ktorí majú v Slovenskej republike trvalý pobyt, prechodný pobyt, tolerovaný pobyt, sídlo, prevádzkareň alebo miesto podnikania a zároveň ide o platbu v hotovosti, ktorá súvisí s plnením na území Slovenskej republiky.

1.1 Výnimky zo základného pravidla

Definované limity, ktoré sa vzťahujú na hotovostný platobný styk, majú zákonom stanovené výnimky, a to pre prípady, kde je minimálne rozumné predpokladať, že daňové úniky vznikať nebudú a zároveň ide o situácie alebo o činnosti, ktoré občania, ale aj podnikateľské subjekty používajú. Výnimky zo zákazu určeného ustanovením § 4 zákona sú taxatívne vymedzené (ich rozsah je uzatvorený a nie je možné ich rozširovať) v ustanovení § 8. Ich rozsah a určenie nespôsobuje výkladové problémy a z tohto dôvodu si uvedieme niektoré, ktoré sa vyskytujú často a dotýkajú sa činnosti podnikateľov a tiež fyzických osôb – nepodnikateľov.

Na prvom mieste je platobný styk a poštové služby. Ak budete napríklad robiť vklad na účet alebo výber, prípadne operáciu na pošte, limity podľa zákona sa na takýto úkon vzťahovať nebudú. Tiež napríklad platba dane v hotovosti u správcu dane nebude podliehať limitu, ak sa uskutoční v hotovosti a záver s rovnakým konštatovaním platí aj pre colné konanie. Je nutné si ešte uvedomiť existenciu prechodného ustanovenia zákona, ktoré obmedzuje a stanovuje limity aj na obchody a dohody urobené pred 1. januárom 2013. Všetky hotovostné platby, ktoré boli pred týmto dátumom dojednané a ich limit prekračuje sumy uvedené v § 4 zákona, je možné bez sankcií zrealizovať najneskôr do 31. marca 2013.

Príklad č. 4:
Dve fyzické osoby si dohodli zmluvou o pôžičke svoj vzťah a veriteľ mal odovzdať dlžníkovi sumu 20 000 € týmto titulom dohodnutú. Zmluva bola uzatvorená 15. decembra 2012 a veriteľ mal pôžičku odovzdať dlžníkovi v hotovosti do 10. januára 2013, čo aj skutočne splnil a 9. januára 2013 dlžník peniaze (20 000 €) obdržal vyplatené v hotovosti. Vzhľadom na uvedené prechodné ustanovenie je tento úkon bez následkov (v podobe sankcie), a to napriek tomu, že odovzdaná suma (20 000 €) prevyšuje platný limit, ktorý sa aplikuje od 1. januára 2013.

1.2 Sankcie

Celý mechanizmus pravidiel, ktoré obmedzujú platbu v hotovosti, prináša aj nové sankcie. Samozrejme, aby sa pri prvom oboznámení s limitmi pre hotovostný obeh tieto zdali aj dostatočne určité a pre štát vymožiteľné, právna norma musí mať adekvátnu výšku sankcie. Tá je rozdelená podľa subjektov, teda pre fyzické osoby – nepodnikateľov, je nižšia a pre právnické osoby a fyzické osoby – podnikateľov, vyššia. V prípade, ak fyzická osoba poruší zákaz uvedených limitov hotovostného obehu, môže sa jej uložiť pokuta do 10 000 €. Ide o horný limit a je na posúdení orgánu, akú výšku uloží (posudzuje sa závažnosť konania, jeho následky, výška hotovostnej platby, osoba priestupcu atď.). Táto pokuta môže byť uložená tak odovzdávajúcej osobe (ten, kto peniaze odovzdal), ako aj príjemcovi (ten, kto peniaze v hotovosti prijal).

Pri osobách právnických alebo fyzických – podnikateľoch, je pokuta samozrejme vyššia a jej limit je do 150 000 €. Tiež môže byť uložená tak odovzdávajúcemu, ako aj príjemcovi hotovosti.

2. Splatnosť faktúr s novými lehotami

Druhá významná zmena, ktorá s účinnosťou od 1. februára 2013 zasiahne do každodenného podnikateľského kolobehu firiem a tiež verejných inštitúcií, je spojená s lehotou na úhradu faktúry, teda so splatnosťou faktúry. Dôvod, prečo sa slovenský zákonodarca v podstate musel rozhodnúť aplikovať takúto významnú zmenu, je existencia európskej sekundárnej legislatívy, konkrétne Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách – prepracované znenie (Ú. v. EÚ L 48, 23. 2. 2011).

Plnenie v zákonom určenom časovom horizonte je nová úprava, ktorá do veľkej miery bude modifikovať a určovať úhradu peňažných záväzkov v zmluvnom vzťahu. Úplne typický príklad, ktorý sa deje s dennou pravidelnosťou, kedy si jeden podnikateľský subjekt objedná tovar a druhý podnikateľ mu ho v rámci dodacej doby doručí, zasiahne nové pravidlo, ktoré určuje maximálnu dobu splatnosti faktúry na 60 dní, a to buď od momentu doručenia faktúry, prípadne iného obdobného dokladu, alebo sa bude lehota 60 dní počítať od momentu (dňa), v ktorom veriteľ poskytol plnenie. Záležať bude od toho, ktorý z týchto dní nastane skôr, tak od toho sa bude šesťdesiatdňová lehota počítať.

Príklad č. 5:
Subjekt A si objedná tovar na sklad v hodnote 5 000 € od subjektu B. Subjekt B svoju povinnosť splnil a dodal tovar priamo subjektu A na sklad, a to v dohodnutý deň 15. januára 2013. Následne subjekt B vystaví ako veriteľ faktúru na už uvedenú sumu 5 000 € a subjekt A ako dlžník ju obdrží 18. januára 2013. Zmluvne dohodnutá lehota splatnosti bola medzi veriteľom a dlžníkom 30 dní. Z dôvodu, že veriteľ si svoju zmluvnú povinnosť splnil riadne a včas 15. januára 2013, a to tým, že dodal dohodnutý tovar priamo na sklad dlžníka (subjekt A), bude sa tridsaťdňová lehota splatnosti počítať od 15. januára a nie až od doručenia faktúry, teda nie od 18. januára.

Aby sa podnikateľský sektor necítil príliš zviazaný fixne danou maximálnou lehotou splatnosti faktúry, zákonodarca aj v kontexte preberanej európskej smernice pripustil predĺženie šesťdesiatdňovej lehoty splatnosti, a to za podmienky, že:

dohoda o dlhšej lehote splatnosti ako 60 dní musí byť výslovne dojednaná a
dojednanie dlhšej lehoty nesmie byť v hrubom nepomere k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa.

Identická situácia (pokiaľ ide o zákonom stanovenú maximálnu dobu splatnosti peňažného plnenia) ako v príklade a popise vyššie vzniká, ak je jednou zo zmluvných strán subjekt verejného práva (napríklad štátny orgán, obec, vyšší územný celok alebo tiež právnická osoba, ktorá je kontrolovaná obcou, VÚC alebo štátnym orgánom, prípadne nimi úplne alebo z väčšej časti financovaná), ktorých taxatívny zoznam je uvedený v novom znení § 261 ods. 3 a 5 Obchodného zákonníka (účinnom od 1. februára 2013).

Podstatný a hlavný rozdiel pri subjektoch verejného práva, ktoré môžu vstupovať do obchodných vzťahov, tkvie v maximálnej dobe splatnosti faktúry, ktorá môže byť dojednaná najviac v dĺžke 30 dní. Pre účely určitého zrovnoprávnenia subjektov verejného práva a súkromného práva (podnikateľov) je vytvorená možnosť na predĺženie tejto tridsaťdňovej lehoty, pričom musia byť splnené nasledovné podmienky:

dohoda o dlhšej lehote splatnosti ako 30 dní musí byť výslovne dojednaná,
dojednanie dlhšej lehoty nesmie byť v hrubom nepomere k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa,
dohoda o dlhšej lehote splatnosti je odôvodnená povahou predmetu plnenia a
dohodnutá doba nikdy nesmie presiahnuť 60 dní.

Je už z vyššie uvedeného výpočtu zrejmé, že obsahuje nie celkom jednoznačné pojmy a podmienky (body 2 a 3) a tiež z neho plynie záver o tom, že musia byť na predĺženie lehoty nad zákonom stanovenú tridsaťdňovú hranicu splnené všetky štyri podmienky súčasne (kumulatívne). Nesplnenie čo len jednej z týchto podmienok bude viesť k záveru, že zmluvne dojednaná doba nad zákonný limit bola dojednaná v rozpore s platným hmotným právom, teda v rozpore s Obchodným zákonníkom. Tiež je nutné si všimnúť podstatný rozdiel medzi splnením podmienok na predĺženie zákonnej lehoty peňažného plnenia pri subjektoch súkromného práva a splnením podmienok vo vzťahu, v ktorom je jedným z jeho účastníkov subjekt verejného práva. Ide najmä o počet podmienok na splnenie a tiež lehotu, ktorá v prípade subjektov verejného práva má svoje obmedzenie vždy v maximálnej dĺžke splatnosti 60 dní, zatiaľ čo vzťah založený medzi subjektmi súkromného práva takéto striktné obmedzenie nemá. Na prípady, kedy by sa chceli strany zmluvného vzťahu, v ktorom figuruje subjekt verejného práva, vyhnúť uplatneniu striktnej lehoty na splatnosť záväzku, zákonodarca pamätal a v novom znení § 340b ods. 2 Obchodného zákonníka ustanovil nasledovné:

„Dohoda o dátume doručenia dokladu podľa odseku 1 nie je prípustná.“

Pod dokladom sa má na mysli faktúra alebo jej rovnocenný podklad na uskutočnenie peňažného plnenia. Ak by napríklad zmluva obsahovala oprávnenie veriteľa (dodávateľa tovaru) vystaviť faktúru napríklad 3 mesiace po dodaní plnenia za účelom oddialenia platby, bolo by takéto ustanovenie neplatné pre rozpor s vyššie uvedeným znením § 340b ods. 2 Obchodného zákonníka.

2.1 Prehliadka dodaného plnenia a predlžovanie splatnosti faktúry

V novej právnej úprave Obchodného zákonníka je však pamätané aj na situácie, ak sa má uskutočniť fyzická prehliadka dodaného plnenia. V takom prípade, ak sa po plnení veriteľa má uskutočniť prehliadka plnenia za účelom zistenia, či veriteľ plnil riadne, začína lehota na splnenie peňažného záväzku dlžníka plynúť dňom nasledujúcom po dni, v ktorom sa skončila prehliadka, ktorou sa zistilo riadne plnenie.

Opäť ako pri vzťahu založenom výlučne medzi subjektmi súkromného práva je možná dohoda na lehote prehliadky, ktorá nemôže byť dlhšia ako 30 dní odo dňa, v ktorom došlo k poskytnutiu plnenia zo strany veriteľa. Výnimka sa však pripúšťa a platia pre ňu rovnaké pravidlá ako pri predlžovaní splatnosti faktúry, teda:

dohoda o dlhšej lehote prehliadky ako 30 dní musí byť výslovne dojednaná a
dojednanie dlhšej lehoty nesmie byť v hrubom nepomere k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa.

Ak sa však pozrieme na zákonnú úpravu možnosti prehliadky dodaného plnenia v situácii, kedy nám v zmluve vystupuje subjekt verejného práva, nachádzame tu odlišnosti. Ak sa po plnení veriteľa má uskutočniť prehliadka plnenia za účelom zistenia, či veriteľ plnil riadne, musí subjekt verejného práva dodržať už uvedenú lehotu splatnosti 30 dní, a to odo dňa skončenia prehliadky. Je však možné dohodnúť dlhšiu lehotu splatnosti počítanú odo dňa skončenia prehliadky, ak:

dohoda o dlhšej lehote splatnosti ako 30 dní je výslovne dojednaná,
dojednanie dlhšej lehoty nesmie byť v hrubom nepomere k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa,
dohoda o dlhšej lehote splatnosti je odôvodnená povahou predmetu plnenia a
dohodnutá doba nikdy nesmie presiahnuť 60 dní.

Ide o identické podmienky, ako sme si ich vyššie uvideli pri predlžovaní lehoty splatnosti bez uskutočnenia prehliadky, a to pri zmluvnom vzťahu, kde máme subjekt verejného práva. Zmluvným vzťahom so subjektom verejného práva je tiež ponechaná možnosť na predĺženie lehoty prehliadky nad 30 dní odo dňa poskytnutia plnenia, a to za predpokladu, že:

záujem na dlhšej lehote prehliadky ako 30 dní vyplýval zo súťažných podkladov a
dojednanie dlhšej lehoty nesmie byť v hrubom nepomere k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa.

Doteraz uvádzané podmienky a výnimky z nich sa neuplatnia, ak sa strany dohodnú na plnení peňažného záväzku dlžníka v splátkach a na záväzkové vzťahy, ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ. Toto platí na všetky zmluvné a obchodné vzťahy, a to vrátane tých, kde vystupuje subjekt verejného práva.

Osobitosť, ktorá je novelou Obchodného zákonníka vytvorená, sa týka poskytovateľov zdravotníckej starostlivosti, ktorí majú väčšiu mieru benevolencie ako iné subjekty verejného práva a tá sa prejavuje až šesťdesiatdňovou lehotou splatnosti faktúr, a to bez povinnosti preukazovať a dodržiavať podmienky, ktoré majú zvyšné subjekty verejného práva.

2.2 Hrubý nepomer k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa

Na viacerých miestach nášho článku sme používali toto slovné spojenie „hrubý nepomer k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa“, a to najmä ako podmienku na splnenie možnosti predĺžiť lehotu, ktorá je viazaná kogentnou normou Obchodného zákonníka. Je viac ako nutné si uvedomiť, že všetky zmeny, ktoré sa od 1. februára 2013 dejú v oblasti splatnosti faktúr, sú kogentnej povahy, teda nie je možné ich dohodou zmluvných strán meniť. Zámer je samozrejme jasný, a to dosiahnuť stálosť a jednotnosť pravidiel pre splatnosť peňažných plnení. Ak by sme si chceli viac priblížiť hrubý nepomer k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo záväzkového vzťahu pre veriteľa, tak sa dostaneme do situácie, kedy na jeho presnejšie určenie, resp. na určenie jeho existencie treba aplikovať nové znenie § 369d ods. 8, podľa ktorého sa skúma, či:

ide o prípad, ktorý je možné považovať za súladný so zásadou poctivého obchodného styku,
to povaha predmetu plnenia záväzku odôvodňuje a
existuje spravodlivý dôvod, ktorý umožňuje odchýlenie sa od splatnosti faktúr – dôvody sú kogentne určené Obchodným zákonníkom (nemenne).

Zrejme až aplikačná prax (súdna) bude mať dostatočný priestor, aby podľa konkrétnych okolností prípadov určovala pravidlá pre predlžovanie zákonom určených lehôt splatnosti, a to v prípadoch, kedy to sám zákonodarca umožňuje za splnenia podmienok, o ktorých sme si už v článku uviedli bližšie podrobnosti.

Všetky zmluvné dojednania, z ktorých plynú odlišné splatnosti faktúr, ako platia od 1. februára 2013, ostávajú zachované, ak boli takto dohodnuté pred týmto dátumom. Neuplatňuje sa teda retroaktívne pôsobenie tejto zmeny Obchodného zákonníka a doterajšie právne vzťahy ostávajú týmto nedotknuté.

2.3 Následky nedodržania nových pravidiel splatnosti faktúr

Keď sa pozrieme na základné riziko, ktoré pri každom porušení zákonnej normy hrozí, tak je jasné, že posudzovanie platnosti konkrétneho ustanovenia zmluvy, prípadne celej zmluvy je dostatočne vážny následok tých zmluvných dojednaní, ktoré by boli v rozpore s kogentnou právnou úpravou. Neplatnosť samotná však musí byť vždy konštatovaná súdnym rozhodnutím.

Nový model splatnosti faktúr však počíta s vlastným spôsobom postihu tých konaní, ktorými sa porušuje striktne daná právna úprava. V princípe je to jednoduchý model, ktorý priamo zo zákona vytvára podmienky na nastúpenie inštitútu omeškania dlžníka. A toto omeškanie nastúpi aj v situácii, ak je zmluvne dohodnutá lehota splatnosti stále zachovaná, no zo zákona už omeškanie nastalo. Ak si teda zmluvné strany dohodnú lehotu splatnosti napríklad 90 dní, a to bez splnenia podmienok stanovených zákonom, nastúpi omeškanie dlžníka s úhradou faktúry už po uplynutí prvých tridsiatich dní.

Nové znenie § 365 ods. 2 a 3 určuje omeškanie dlžníka a jeho nástup nasledovne:

„Dlžník, ktorého záväzok spočíva v peňažnom plnení, je v omeškaní, ak nesplní riadne a najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia dokladu alebo do 30 dní odo dňa poskytnutia plnenia veriteľom, podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr, ak zo zmluvy nevyplýva iná lehota splatnosti. Ak je deň doručenia dokladu neistý, je dlžník v omeškaní uplynutím 30. dňa odo dňa poskytnutia plnenia veriteľom. Dlžník je v omeškaní, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.“

„Dlžník, ktorého záväzok spočíva v peňažnom plnení, je v omeškaní, ak nesplní riadne a najneskôr do 30 dní odo dňa skončenia prehliadky plnenia veriteľa, ak zo zmluvy nevyplýva iná lehota splatnosti a ak sa po plnení veriteľa má uskutočniť jeho prehliadka za účelom zistenia, či veriteľ plnil riadne. Dlžník je v omeškaní, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.“

Čiže sankciou za neuhradenie faktúry v zákonom určenej dobe alebo v dobe, ktorú si zmluvné strany dojednali (dojednanie však musí spĺňať podmienky, o ktorých pojednáva tento článok), je platba úroku z omeškania, náhrady škody (ak nie je krytá úrokmi z omeškania alebo paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky) a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Výšku paušálnych nárokov ustanovilo nové nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka. Výška týchto paušálnych nárokov je 40 € jednorazovo, a to bez ohľadu na dĺžku omeškania dlžníka.

3. Záver

Akým spôsobom sa nové pravidlá vžijú s naším podnikateľským prostredím a tiež verejným sektorom, ukážu až prvé zmluvné vzťahy a ich realizácia podľa nových pravidiel. Prítomnosť európskej sekundárnej legislatívy však v mnohých aspektoch determinuje aj správanie sa slovenského zákonodarcu, a tak sa nové a spoločné pravidlá v rámci európskeho trhu budú objavovať stále častejšie aj v oblastiach, ktoré boli donedávna vnímané ako voľne upraviteľné s plnou dispozíciou zmluvných strán (ako bola do 31. januára 2013 napríklad aj splatnosť faktúr).

Získajte prístup k celému obsahu, funkciám a službám