Súkromné vlastníctvo bolo označované za buržoázny prežitok určený na odumretie (pôda ako jeden z výrobných faktorov mohla byť len vlastníctvom spoločnosti), pričom nový socialistický Občiansky zákonník s účinnosťou od 1. 1. 1951 zrušil dovtedy vždy platnú zásadu jednoty vlastníctva stavby a pozemku pod ňou (stará rímska zásada „superficies solo cedit“). Od uvedeného dátumu sa teda právny režim pozemku a stavby na ňom rozdelil a na pozemku tak mohla vyrásť stavba vo vlastníctve niekoho iného, ako bol vlastník pozemku. To, že stavba nie je súčasťou pozemku, platí doteraz (§ 120 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Preto časom začal štát budovať stavby aj na pozemkoch, ktoré mu nepatrili. Vlastníctvo pozemkov síce ostalo pôvodným vlastníkom (štát im teda pozemky nevzal), avšak v podstate s nimi nemohli často vôbec disponovať, ostalo im len samotné tzv. holé vlastníctvo pozemku. Na základe príslušnej právnej úpravy štát získal oprávnenia vykonávať stavby aj na cudzích pozemkoch.

Po spoločenských zmenách v r. 1989 sa zmenil prístup štátu k vlastníctvu. Vlastníctvo každého, či už štátu alebo fyzickej osoby, má rovnakú hodnotu a ochranu. To prinieslo v načrtnutých súvislostiach nové problémy. Na základe zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí prešiel zo štátu na obce značný objem majetku, ktorý zahŕňal aj mnohé stavby. Mnohé z nich, ako sú školy, cintoríny, miestne komunikácie, ihriská, však boli postavené na cudzích pozemkoch, ktorých vlastníci sa následne začali domáhať svojich práv.

1. Nároky zo stavby na cudzom pozemku

Ako sme uviedli už vyššie, stavba nie je súčasťou pozemku. Preto môže byť stavba jedného vlastníka aj na pozemku vo vlastníctve niekoho iného. V takom prípade však má aj vlastník pozemku ...