Stavba – definícia. Pojem stavba je základný pojem stavebného práva a jeho definícia má preto mimoriadny význam. Môže ísť však nielen o pojem stavebného práva, stavba v inom kontexte sa vyskytuje aj v otázkach občianskeho práva a trestného práva. So stavbou je úzko spojený pojem obydlie, ktorý môže vyvolávať polemické výklady a bezprostredne je dôležitý v prípade nariadenia odstránenia stavieb a podobne.

Základný rámec definície stavby je zachovaný z čias pred reformou. Pokúsime sa § 43 ods. 1 stavebného zákona vykladať systematickým spôsobom. Stavba je:

1. stavebná konštrukcia
2. s vymedzenou účelovou funkciou
3. postavená zo stavebných výrobkov
4. ktorá je pevne spojená so zemou alebo
5. ktorej osadenie vyžaduje úpravu povrchu.

Dá sa zhrnúť, že pre stavbu máme štyri základné znaky, z ktorých posledný je alternatívny. Ak hovoríme o stavbe, vždy musí ísť o stavebnú konštrukciu, teda z pojmu stavba je možné vylúčiť akýkoľvek iný výsledok ľudskej činnosti, ako napríklad rôzne vozidlá, ktoré teoreticky môžu slúžiť ako obydlie.

Vymedzená účelová funkcia znamená, že stavba už pri svojej realizácii má mať jasný budúci cieľ, na ktorý sa bude užívať. Aby sme mohli spojiť znak, že ide o stavebnú konštrukciu s účelom, je potrebné, aby cesta, ktorou takáto konštrukcia vznikla, bola vo forme stavebných prác a konštrukcia zložená zo stavebných výrobkov.

Následne zákonodarca ponúka dve alternatívy, a to:

1. buď je stavba pevne spojená so zemou; v tom prípade zákonodarca aj definuje, čo sa takýmto spojením myslí. Ide o spojenie pevným základom, upevnené strojnými súčiastkami alebo zvarom o pevný základ alebo inú stavbu, ukotvenie pilótami alebo lanami s kotvou v zemi alebo na inej stavbe, pripojenie na siete a zariadenia technického vybavenia územia alebo umiestnená pod zemou;
2. druhá alternatíva je, že jej osadenie si vyžaduje úpravu podkladu. V tomto prípade treba čitateľa upozorniť na dve „skryté“ pasce takejto definície. V prvom rade zákonodarca medzi znakom pevne spojená so zemou a úpravou povrchu používa spojku alebo. Alebo je v práve jedna z najvýznamnejších spojok a je na škodu výkladu práva, že sa jej venuje relatívne málo pozornosti. Spojka alebo má v rámci bežného používania slovenského jazyka tri možné významy: vylučovací, gradovací a zlučovací. Vzhľadom na formu, akou používa zákonodarca spojku alebo, je zrejmé, že jej význam je vždy vylučovací. Zákonodarca, ak ju včlení do textu, je to so zámerom, aby predstavil adresátovi právnej normy alternatívu. Teda pri výklade znakov možnosť pevne spojená so zemou a osadenie s úpravou povrchu sú vždy v alternatíve, pričom platí, že ak je splnená jedna, ide o naplnenie znaku stavby. Samotný gramatický výklad upriami našu pozornosť na slovo vyžaduje. Opätovne pre čo najpresnejší výklad sa pozrime do výkladového slovníka slovenského jazyka. Vyžadovať je definovať si isté podmienky, ktoré musia byť splnené. Argumentum a contrario, teda dôkazom z opaku, ktorý sa bežne používa ako metóda výkladu, tento znak je naplnený len vtedy, ak je nevyhnutné upraviť povrch. Iba samotné položenie konštrukcie na rôznorodých povrchoch bez potreby ich úpravy nie je naplnením tohto znaku. Ak by zákonodarca chcel urobiť stavbou každý výsledok vo forme konštrukcie, ktorý si sám osebe nežiada vyslovený zásah do povrchu, nepoužil by zrejme striktné slovné vyjadrenie vyžaduje.

Polemika je ohľadne charakteru stavby ako hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci. Všeobecne je možné urobiť záver, že stavba nemusí byť vždy len nehnuteľnou vecou. Občiansky zákonník, ktorý definuje rozlišovanie medzi hnuteľnými vecami a nehnuteľnými vecami, však chápe stavbu z iného pohľadu ako stavebné právo. Podľa § 119 Občianskeho zákonníka ods. 2 nehnuteľnosti sú stavby spojené so zemou pevným základom. Predovšetkým v zmysle občianskeho práva je stavba samostatná vec, a teda je potrebné ju vykladať staticky. Pre porovnanie, stavebné právo chápe stavbu aj dynamicky ako súbor činností výkonu stavebných prác. Stavbou môže byť aj vec v zmysle stavebného zákona, ktorá v zmysle občianskeho nie je nehnuteľnosťou, napríklad hovoríme o bazénoch, rôznych konštrukciách, ktoré sú síce napojené na siete, ale sú samy osebe mobilné. Z tohto pohľadu je potrebné vždy rozlišovať medzi výkladom administratívnoprávnym a výkladom občianskoprávnym. Pre posudzovanie toho, či niečo je alebo nie je stavba, nie je rozhodujúce, či hovoríme o stavbe povolenej alebo nepovolenej, rovnako nie je rozhodujúca ani otázka zápisu stavby do katastra nehnuteľností. Tieto znaky dávajú stavbe len istú právnu kvalitu a nie sú exkluzívnym alebo, naopak, vylučovacím kritériom pre posudzovanie stavby. Z tohto pohľadu ako posledný moment môže byť rovnako zaujímavý aj moment vzniku stavby. Pre občianske právo platí rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22 Cdo 2534/2000 z 5. 2. 2002, ktorý hovorí o momente vzniku stavby ako veci v občianskoprávnom význame, že je to moment, v ktorom je stavba vybudovaná minimálne do takého štádia, od ktorého všetky ostatné práce smerujú len k dokončeniu takto druhovo a individuálne určenej veci. Naopak, stavba v rámci dynamického chápania stavebného práva je akékoľvek začatie stavebných prác. Preto aj vzniká povinnosť pri právoplatnom a vykonateľnom stavebnom povolení ohlásiť začiatok stavebných prác bez ohľadu na to, či išlo o prvý výkop alebo reálne systematický.

Súbor stavieb. Zákonodarca určuje pre viacero stavieb, ktoré tvoria jeden funkčný a priestorový vzájomne prepojený celok, niekoľko nových pravidiel. Predovšetkým definuje pojem hlavná stavba ako tú časť súboru stavieb, ktorá je dominantná z hľadiska účelu. Následne hovorí o tom, že súčasťou stavby je celý rad iných doteraz parciálnych stavebných objektov, a to prípojky, podzemné priestory, technologické a prevádzkové zariadenia. Novinkou v rámci stavebného konania je ...