Obsah:

1. Účel podmienok pracovnej cesty

2. Spôsob a forma určenia podmienok pracovnej cesty

3. Základné náležitosti písomného určenia podmienok pracovnej cesty a vyúčtovania pracovnej cesty

4. Povinnosť vyslať a určiť podmienky samostatne každému zamestnancovi a za každú pracovnú cestu

5. Určenie podmienok pracovnej cesty zjednodušeným spôsobom

6. Podmienky pracovnej cesty

7. Prerušenie pracovnej cesty

8. Povinnosť vykonať pracovnú cestu a dodržanie podmienok pracovnej cesty zo strany zamestnanca

9. Vypisovanie cestovného príkazu

10. Vyslanie na pracovnú cestu dočasne prideleného zamestnanca

11. Najčastejšie chyby pri určovaní podmienok pracovnej cesty

Uvedená problematika je legislatívne upravená v Zákonníku práce a v zákone č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“).

V prvom rade je potrebné vychádzať zo Zákonníka práce, a to predovšetkým z § 57, ktorý:

• dáva zamestnávateľovi možnosť vyslať zamestnanca na nevyhnutné potrebné obdobie na pracovnú cestu a ktorý súčasne
• vyžaduje pri určitých typoch pracovných ciest súhlas zamestnanca s vyslaním na pracovnú cestu.

§ 57 ods. 1 Zákonníka práce rozlišuje vo väzbe na súhlas zamestnanca s vyslaním na pracovnú cestu dva druhy pracovných ciest, a to:

• pracovnú cestu vykonanú v rámci obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca, na ktorú nepotrebuje zamestnávateľ súhlas zamestnanca (napr. bydlisko Homolova 4, Bratislava, pravidelné pracovisko Pekná cesta 5, Bratislava, pracovná cesta vykonaná v Bratislave) a
• pracovnú cestu vykonanú mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska, na ktorú môže zamestnávateľ vyslať zamestnanca len s jeho súhlasom (napr. bydlisko Homolova 4, Bratislava, pravidelné pracovisko Pekná cesta 5, Bratislava, pracovná cesta Trenčín).

Zamestnávateľ podľa § 57 ods. 1 Zákonníka práce nepotrebuje súhlas zamestnanca s vyslaním na pracovnú cestu mimo obec pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca v tom prípade, ak:

• vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce (napr. vodič, inšpektor, kontrolór) alebo
• vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z dohodnutého miesta výkonu práce, alebo
• zamestnanec sa dohodol v pracovnej zmluve, že bude vykonávať pracovné cesty.

Zákonník práce nevyžaduje súhlas zamestnanca písomnou formou s vyslaním na pracovnú cestu vykonanú mimo miesta obce pravidelného pracoviska alebo miesta bydliska zamestnanca (okrem súhlasu v pracovnej zmluve, ktorá má mať podľa § 42 Zákonníka práce písomnú formu) a vo všeobecnosti ani písomnú formu vyslania na pracovnú cestu.

Z hľadiska správnej aplikácie § 57 Zákonníka práce sa odporúča, aby zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku mal uvedené druhy prác a pracoviská, ktoré si vyžadujú vysielanie na pracovné cesty a na vykonanie ktorých je, resp. nie je potrebný súhlas zamestnanca. Ak by zamestnanec mal napríklad ako miesto pravidelného pracoviska na účely poskytovania cestovných náhrad alebo miesto výkonu práce v pracovnej zmluve dohodnuté „sídlo spoločnosti“ a druh práce „vodič“, tak z takto dohodnutých náležitostí pracovnej zmluvy vyplýva, že tento zamestnanec bude musieť pri výkone svojej činnosti vykonávať pracovné cesty a zamestnávateľ v tomto prípade nepotrebuje k vyslaniu zamestnanca na pracovnú cestu súhlas.

Zákonník práce a ani zákon o cestovných náhradáchneustanovujú dobu trvania pracovnej cesty, jej trvanie je vo všeobecnosti vymedzené na nevyhnutne potrebné obdobie, pričom vždy musí ísť len o prechodné plnenie úloh na pracovnej ceste. Pracovnú cestu možno charakterizovať ako časovo obmedzené vyslanie zamestnanca na výkon práce mimo dohodnutého miesta výkonu práce. Jej trvanie je samotným Zákonníkom práce všeobecne limitované na nevyhnutne potrebné obdobie. Tento pojem „nevyhnutné potrebné obdobie“ má zamestnávateľovi zabrániť, aby nedochádzalo k obchádzaniu Zákonníka práce o zákaze jednostranného preloženia zamestnanca na iné miesto výkonu práce, než bolo dohodnuté v pracovnej zmluve.

Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal (§ 9 Zákonníka práce).

Počas pracovnej cesty (tuzemskej aj zahraničnej) zamestnanec vykonáva prácu pre svojho zamestnávateľa a vzťahuje sa na neho právny poriadok Slovenskej republiky (Zákonník práce, odmeňovanie, cestovné náhrady). Ak zamestnávateľ využije svoje ...