Organizácia verejnej správy v nových právnych predpisoch

Na úvod problematiky ohľadom územného plánovania je potrebné uviesť niekoľko základných faktov z hľadiska najvšeobecnejších východísk. Úlohou vyššieho celku (napríklad štátu, samosprávneho kraja, obce) je primárne starostlivosť o obyvateľov o ochrana ich záujmov, bezpečnosti, určenie právneho poriadku a ochrana života a zdravia. Realizácia týchto cieľov nie je možná bez ochrany verejného záujmu, napríklad v budovaní zelenej infraštruktúry a politiky rozvoja územia. Táto kombinácia verejných politík by mala byť realizovaná smerom k trvalo udržateľnému rozvoju územia tak, aby jeho neustály rozvoj bol možný aj pre budúce generácie.

Práve územné plánovanie má byť tou formou verejnej politiky, ktorá regulatívnymi a záväznými spôsobmi uvádza do života tieto ciele verejného záujmu. Spôsob rozhodovania o územnom pláne (v niektorom stupni) je:

1. jednak politické rozhodnutie väčšiny zastupiteľstva (obce a samosprávneho kraja),
2. a jednak implementácia verejných záujmov, ktoré vznikli z iných dôvodov ako politické rozhodnutie zastupiteľstva (napríklad rôzne druhy ochranných území podľa zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších právnych predpisov).

Jedným z podstatných účelov územného plánovania je nájsť kompromis a zosúladenie medzi verejným záujmom a súkromným záujmom v riešenom území. Je potrebné povedať, že základný cieľ obecného záujmu – trvalo udržateľný rozvoj – je možné realizovať len na základe dohody so súkromným sektorom, podnikateľmi a komunitným prostredím. Spôsob, keď sa využíva sila, t. j. záväzný a nariaďovací charakter územného plánu, nie je ani v súlade (zhromaždenie obyvateľov obce) s demokratickým princípom samosprávy, ani s požiadavkou samosprávnosti riadenia územia. Zákon o obecnom zriadení pozná niekoľko možností mimo rámca zákona o územnom plánovaní, ktoré môžu slúžiť na prehĺbenie demokratického riadenia a prehĺbenie konštruktívneho dialógu s obyvateľmi obce. Jedným z takých nástrojov je zhromaždenie obyvateľov obce. Ide o neformálny inštitút, keď pred prijatím/obstaraním dôležitých rozhodnutí obec prekonzultuje zámer s obyvateľmi obce v riešenom území. Výsledky takéhoto zhromaždenia nie sú pre obec záväzné. Dôvodom pre tento záver je okrem iného aj skutočnosť, že zhromaždenie obyvateľov obce je neformálny spôsob výkonu samosprávy, ktorý sa nedá merať z pohľadu legitimity (teda záveru, že či bola dostatočná účasť, spôsob rozhodovania a podobne). Na druhej strane ide spôsob, ktorý predpokladá priamo Ústava SR, a teda by mal byť využívaný zo strany obce ako legitímny nástroj riadenia obce. Teória správneho práva sa rovnako na rôznych úrovniach prikláňa k tomuto „partnerskému“ spôsobu riadenia, a to aj z dôvodu, že má stabilnejšie výsledky.

Príspevok je uvedený v skrátenom znení, celé znenie nájdete tu.